Máme po voľbách a s oprávnenosťou sa my, občania, pýtame aká bude budúca vláda. V predvolebnej kampani sa mnohokrát skloňovala potreba stabilnej vlády do ťažkých časov, pretože tak to už jednoducho chodí, že ťažká doba si vyžaduje razantnejšiu exekúciu a akciu, ako nekonečné salónne rozpravy, hádky a diskusie bez konca.
Jednoznačné víťazstvo vo voľbách jedného politického subjektu a jeho získanie parlamentnej väčšiny, v tak pluralitnom volebnom systéme, aký je ten slovenský, je minimálne pozoruhodné.
Tento volebný systém bol vynájdený preto, aby budúca vládnuca vrstva bola koncipovaná na základe koaličného kompromisu, kde primárnym rozhodujúcim orgánom moci v štáte, je koaličná rada. Po prvýkrát na Slovensku nebude koalícia potrebná. Stabilná vláda sa teda zaručuje homogénnosťou vládnucich predstaviteľov.
Stabilita je prvým predpokladom úspešnej vlády, ktorá môže zmeniť podmienky svojho národa.
Po dovŕšení tohto základného predpokladu však načahujú ruky vláde početné problémy dneška. Nezamestnanosť, demografia, industriálna spoločnosť, ktorá maká za almužnu zahraničného kapitálu, korupcia, súdnictvo, zlyhanie etiky elity, sociálna exklúzia, nedostatočná infraštruktúra, ako dopravná, tak nevyhovujúca inštitucionálna pre budúcnosť, najmä školstvo a zdravotníctvo a ďalšie.
Je to skutočne pestrý zoznam problémov, ktorý presahuje 4-ročné obdobie prichádzajúcej vlády.
Myslím si, že je tento zoznam problémov, ktorý onedlho doľahne na našu budúcu vládu je nemožný riešenia pokiaľ bude budúca vláda, vládou iba jednej polovice národa.
Víťazná ľavica sa počas svojho politického pôsobenia správala dosť ideologicky. Viazala sa svojho ľavicového videnia štátnej politiky, konfrontovala názor s opozíciou svojho svetonázoru. Má rada svojich nekritických voličov, hoci kritický názor je hodný ochraňovania. Máme s jej každodennou politikou už skúsenosti, keď síce v koalícií, no s ohromujúcou dominanciou určovala trend verejného života obdobia 2006-2010.
Máme skúsenosti s Ficom. Jeho vedenie republiky v zmienených časoch, resp. skúsenosť s ním rozdeľuje občanov do troch kategórií:
a) Tí ktorým sa páčil jeho štýl riadenia a sú spokojní,
b) Tí, ktorí sa prežehnávajú z vidiny „socialistickej slovenskej republiky“
c) Tí, ktorým sa jeho samovláda až tak nepáči , ale uverili, že pán docent sa zmenil.
Zaujímavá skupina je práve tých občanov, ktorých jadrom je akási viera v zmenu nie favorizovanej persóny, ktorí sa so svojím budúcim premiérom jednoducho budú musieť zmieriť. A zmenil sa naozaj?
No čas ukáže. Tá viera určite pramení z niečoho, nie zo vzduchoprázdna. Rétorika budúceho premiéra a jeho prvé kroky naznačujú určitý kvalitatívny posun, smerom k zmiereniu k zvyšku nie-ľavicovej populácie. Okolnosti sa zmenili určite, jednofarebnú vládu sme tu nikdy nemali, a reflexia nášho budúceho premiéra, ktorý pocítil zmenu okolností, určite nie je na škodu.
V našom politickom systéme bude tiež zaujímavé sledovať ako (ne)funguje systém bŕzd a protiváh. So získaním jasnej parlamentnej väčšiny jednej strany, veľkého rozdielu oproti opozícií, ktorá je naviac nekompatibilná a rozdelená, bude brzdou vládnucej strane jedine politická kultúra. No tento fenomén v našich reáliách tak závažný v rozhodovacích procesoch nie je, no môže nastaviť jednoznačné zrkadlo ne-ľavicovej populácií, ktorá sa môže s ľavicou čiastočne uzmieriť, alebo naopak utvrdiť sa v antagonizme.
Každopádne, čo má byť odkazom tohto článku, je otázka či ľavica dokáže prekročiť svoj tieň a stať sa celonárodnou stranou. Ak by vzala do úvahy obrovskú mieru zodpovednosti a bezprecedentnosti svojich okolností, svojho postavenia a pristúpila k nemu zodpovedne, snažila by sa o uzmierenie a nie represiu a rigidné presadzovanie svojho videnia sveta. Rétorika docenta Fica je zatiaľ nádejná, no... „reči sa hovoria a chlieb sa je.“
Treba si uvedomiť, že či sme ľaví alebo praví, červení alebo modrí, stále ťaháme za jeden povraz, a ten slovenský, je náš spoločný osud.
Verím, že sa náš budúci premiér bude ako vladár. Silný, sebavedomý, za to obklopený okolo seba lepšími ľuďmi, ako je on sám, ochotný načúvať každému odbornému hlasu rovnako. Dúfam, že sa mu podarí prekročiť tieň partitokracie, aj keď mám zvláštne cítenie v žalúdku, že to tak nebude. No zatiaľ v to pevne dúfam..
